Farmakologická prevencia náhlej kardiálnej smrti nie je spoľahlivá

MUDr. Branislav Stančák, CSc.
Primár Oddelenia porúch rytmu, Východoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb, a.s., Košice.

Štúdie CAST I a jej nasledovník CAST II s antiarytmikami I C triedy ukázali, že pacienti po infarkte myokardu, ktorí brali tieto farmaká, mali vyššie riziko úmrtia ako tí, ktorí liečbu nedostávali.

Amiodaron, ktorý sa považuje za najúčinnejší antiarytmický preparát, bol sledovaný vo viacerých štúdiách zameraných na primárnu prevenciu náhlej kardiálnej smrti, ako napríklad EMIAT a CAMIAT, pričom sa ukázalo, že jeho účinok je podobný placebu, t.j. napodobenine účinného lieku. V štúdiach porovnávajúcich vplyv ICD a amiodaronu na prežívanie pacientov, ako AVID, CASH, CIDS alebo SCD-HeFT sa tiež ukázala jeho významne nižšia účinnosť na odvrátenie náhlej kardiálnej smrti, porovnateľná s placebom.

Ani najnovšie antiarytmiká, ako dronedaron alebo azimilid sa v prevencii náhlej smrti neosvedčili a v súčasnosti sa využívajú len na zníženie počtu defibrilačných výbojov pri už implantovanom ICD.

Na druhej strane dve skupiny liekov majú priaznivý vplyv na zníženie výskytu náhlej kardiálnej smrti. Nie sú typickými antiarytmikami, ale využívajú sa hlavne pri liečbe vysokého tlaku a srdcového zlyhania. Sú to betablokátory a inhibítory angiotenzín-konvertujúceho enzýmu.

Betablokátory znižujú riziko náhlej kardiálnej smrti o 30-50%, pričom mechanizmom ich účinku je znižovanie práce srdca a zamedzenie škodlivého vplyvu katecholamínov, čo zabraňuje nepriaznivej remodelácii ľavej srdcovej komory.

Mechanizmus účinku inhibítorov angiotenzín-konvertujúceho enzýmu nie je celkom jasný, avšak podobá sa na účinok betablokátorov. Tieto farmaká dokážu znížiť výskyt náhlej kardiálnej smrti približne o 20%. Ak sa oba lieky podávajú súčasne, ich priaznivý účinok sa zvyšuje.

Ako však vyplýva z uvedených údajov, farmakologická liečba sama osebe v žiadnom prípade nedokáže úplne vylúčiť riziko náhleho úmrtia. Preto sa najmä u chorých s vysokou individuálnou predispozíciou k náhlemu úmrtiu nemožno spoliehať len na ich ochranný vplyv a je potrebné pristúpiť k implantácii ICD.

[Farmakologická liečba sama osebe v žiadnom prípade nedokáže úplne vylúčiť riziko náhleho úmrtia. Preto sa najmä u chorých s vysokou individuálnou predispozíciou k náhlemu úmrtiu nemožno spoliehať len na ich ochranný vplyv a je potrebné pristúpiť k implantácii ICD.]

Článok bol publikovaný v dvojmesačníku Cardio magazín 05/2007.